životopis

Milan Šimečka sa narodil 5.3.1930 v Novom Bohumíne (teraz Bohumín) v Českej republike (ČSR). Zomrel 24.9.1990 v Prahe. Je pochovaný v Bratislave, kde trvalo žil od roku 1954.

Milan Šimečka vyrastal v rodine úradníka v česko-nemeckom tolerantnom prostredí, nasýtenom masarykovským humanizmom Z detstva si pamätal najmä masarykovské princípy lásky k pravde a duchovným hodnotám a hlboko zažitú skúsenosť tolerancie. Bol najmladším z troch súrodencov, matka bola v domácnosti, starala sa o deti. Najstaršia je sestra Ilona, nasleduje brat Alfréd. Im a ich rodinám vďačil za to, že aj keď ako 14 ročný prišiel pri bombardovaní o matku, necítil sa počas dospievania ako opustená sirota, povedal na oslave svojej päťdesiatky. Otec mu zomrel už v roku 1941, teda fakticky bol úplnou sirotou od roku 1945.

Po skončení gymnázia (1949- 53) v Olomouci, študoval na Filozofickej fakulte v Brne filozofiu , českú a ruskú literatúru. Počas štúdia pracoval ako pomocná vedecká sila v slovanskom seminári, v knižnici, čo využil na to, aby prečítal množstvo literatúry a spomína na to, ako jednu z naúžasnejších etáp svojho života. Po skončení štúdia sa oženil s PhDr. EvouLahodovou, ktorá študovala na tej istej fakulte angličtinu a češtinu. Krátko pracoval v Kroměříži na Jedenásťročnej strednej škole, kde bol aj ubytovaný (1953-4). Od jesene roku 1954 pracoval a žil trvale na Slovensku. Začínal ako asistent na Lekárskej a Farmaceutickej fakulte, kde učil budúcich lekárov a farmaceutov marxistickú filozofiu. Od roku 1957 až do ukončenia akademickej kariéry v roku 1969 pracoval ako vysokoškolský učiteľ na Vysokej škole múzických umení. Prevažne učil filozofiu, v tom čase samozrejme marxistickú, ale občas vyučoval aj iné predmety. Zvlášť ho tešilo, že bol blízko umeniu a umelcom.

Nebol typom akademického filozofa, skôr humanistického intelektuála, ktorý sa primárne zaujímal o literatúru a písanie. Bolo pre neho šťastím, keď si našiel tému, ktorej sa mohol aj v tomto rámci venovať nezávisle a ktorá ho bytostne zaujala. Boli to utópie, ich história a teoretické rámce. Fascinovalo ho, ako sa vždy znova a znova objavil spasiteľ, ktorý odmietol všetku skúsenosť ľudstva a skonštruoval teoretickú záchrannú sieť , model ideálneho usporiadania ľudskej spoločnosti. Stačilo málo – naplniť ho a tu to celé zvyčajne aj končilo. Tieto analýzy teórií a modelov ho neúprosne priviedli až k marxizmu a jeho utopickým črtám. Tým si, samozrejme, podpílil konár, na ktorom sedel. Dobre to vedel.

V roku 1963 publikoval knihu Sociálne utópie a utopisti, s ktorou témou sa aj habilitoval za kandidáta vied (1964). S problémami, pretože to nebola nijako striktne marxisticky spracovaná téma a ešte ťažšie bolo obhájiť pokračovanie tejto témy v knihe Kríza utopizmu (1967). Kniha síce vyšla, čo bolo výrazom pokračujúcej liberalizácie spoločnosti ale pozitívne posudky na docentskú habilitáciu (1968) získaval len ťažko, je príznačné, že jeden z recenzentov bol Miroslav Kusý, s ktorým sa neskôr stretli v disente.

Na prelome rokov 1967-8 strávil semester v západonemeckom Mainzi (Mohuči), čo pre neho znamenalo nesmierny zdroj intelektuálnej inšpirácie. Už z Nemecka písal štúdie o Marcusem, Adornovi, študentských revoltách a vnímal ich interpretáciu svojich i našich problémov a definitívne opustil bezpečnú akademickú metódu v prospech živej reflexie skutočnosti. Zoznámil sa tiež s prácami Orwela, ktorý mal na jeho myslenie a život významný vplyv. Už dovtedy skeptický k pokusom o kolektívnu sebarealizáciu a ľudské šťastie obracia pozornosť k individuálnemu ľudskému životu, jeho smerovaniu, prežívaniu a zobrazovaniu v umení. K ľudskej skutočnosti a jej previazanosti so sociálnou skutočnosťou. Malé a veľké dejiny.

V šesťdesiatych rokoch bol Milan Šimečka veľmi plodným publicistom. Pozitívnym faktorom, ktorý to umožňoval, bola nesporne existencia zaujímavých časopisov, od týždenníkov ako Kultúrny život, Literární listy, Literární noviny, cez mesačníky Listy, Slovenské pohľady až po Matičné čítanie, ktoré urputne bojovali o slobodný priestor proti cenzúre, ktorá bola (na chvíľu) zrušená až v roku 1968.

Boľavou témou československého spolužitia v jednom štáte bolo nerovnoprávne postavenie Čechov a Slovákov, ktoré sa stalo aj jednou z nosných tém obrodného procesu v roku 1968. Šimečka na túto tému písal už v roku 1966 v českých Literárních novinách pod názvom Míra trpkosti.

Môžeme sledovať, že veľká diskusia, ktorú vyvolal na túto tému Kultúrny život, našla iba malú odozvu u Čechov, ale Slovákom pomohla sformulovať svoje postoje, požiadavky a krivdy. M. Šimečka rozvádza svoje úvahy do systémovej analýzy príčin, ktoré neboli národnostné, ale politické a preto neboli vyriešené ani keď bola nakoniec „nastolená“ federácia“, pretože politický systém ako makroprostredie sa nezmenil.

Ďalšia téma sa týkala problémov modernej spoločnosti (Pred problémami otvorenej spoločnosti, KŽ č. 7/68). Demaskuje mýty o našej minulosti ako napríklad mýtus autenticity individuálnej vývinovej línie jednotlivých krajín tzv. socialistického bloku, o špecifickej československej, maďarskej, poľskej ceste. Tá bola autentická potiaľ, pokiaľ sa to hodilo ideológii ZSSR na zastieranie svojho dirigizmu a zasahovania do politiky suverénnych štátov. Začiatok každej „revolúcie“ privítal ako dôkaz individuálnej cesty, ale čoskoro trval na unifikácii, ktorú si bezostyšne vynucoval, v Maďarsku už v 1956 a u nás v auguste 1968. Podobne demaskuje mýtus „boja“, na základe ktorého systém odmietal humanistické princípy, lyriku, exaktné vedy, ako genetiku, sociológiu a všetko sa to presadilo vďaka otvorenosti a slobode, kde tolerancia pôsobí ako zázrak. Najväčší mýtus je „strana“ personifikácia nedotknuteľnej moci, ktorý poskytoval ochranu nielen mocenskej elite, ale aj poslušným vykonávateľom. Tieto analýzy Milana Šimečku prekračovali hranice našej republiky i nášho systému, stával sa analytikom, ktorého začal poznávať svet.

Problémy otvorenej spoločnosti, ako ich otváral jeden po druhom -ekonomická stagnácia, spotrebiteľská nespokojnosť, nemožnosť realizácie aj banálnych ľudských túžob, potrieb viedlli podľa neho k stavu permanentnej kultúrnej revolúcie vo vedomí ľudí. „každý styk so skutočnosťou, ktorý provokuje kritické myslenie,všetko, čo vchádza zo skutočnosti do vedomia a čo potom produkuje obraz o svete, v akom sa svet a spoločnosť nachádzajú.“

Ďalšou veľkou témou Milana Šimečku v šesťdesiatych rokoch je samotný obrodný proces. V jednom z kľúčových článkov Pravda o našej obrode (KŽ č.27/1968) začína uvádzať na pravú mieru interpretáciu prebiehajúcich procesov, ktoré si strana interpretovala, podľa dlhoročného zvyku, na svoj spôsob a pripisovala si zaň zásluhy. Ukazuje ako je to oneskorený a sebazáchovný akt a načrtáva jasné línie, kadiaľ by cesta naďalej viesť nemala. Ukázalo sa, že tento retrográdný pohyb možný bol, akoby bola táto analýza preň návodom s negatívnym znamienkom, volal sa normalizácia. Už vtedy napísal, že takýto vývoj by bol od vládnucej strany veľkým podvodom.

Návrat do Európy je názov článku v 11 čísle KŽ z roku 1968. Analýza naliehavosti návratu do nášho prirodzeného duchovného sveta sa mu javí osudová. To, čo sme odmietli, s čím nás spájali hodnoty, založené na antike, kresťanstve, humanizme, osvietenectve nám trpko chýba a odsunulo nás to do izolácie, ktorej pôvab môže spočívať akurát tak v priemernosti, hlivení, sociálnej istote, ktorá aj hlupákovi zabezpečí slušnú kariéru ak má ohybnú chrbticu. Na tieto úvahy nadväzuje vo svojich pozdejších prácach, najmä v Obnovení poriadku. V roku 1969 prebiehali na pracoviskách stranícke previerky a tí, ktorí boli vylúčení zo strany, boli umiestňovaní vknižniciach, dokumentáciach a iných podradných zamestnaniach, za ktoré sa často ešte museli upísať spolupráci so Štátnou bezpečnosťou. Milan Šimečka napísal vedeniu školy list, v ktorom im oznamoval, že nereflektuje na takéto miesto, pretože by sa ocitol v lživej skutočnosti. Po istých peripétiach si našiel miesto na betonárke, kde sa preškolil na vodiča technických vozidiel ako bager, buldozér, samotná betonárka a v tomto zamestnaní strávil čas až do svojho uväznenia v roku 1981.

Je ťažké si predstaviť takú radikálnu zmenu v živote človeka ako je prechod z dlhoročného akademického pôsobenia, do manuálneho zamestnania. Výhodou Milana Šimečku bola jeho komunikatívnosť a zvedavosť na ľudské osudy, ich vnímanie a prežívanie. Nerobilo mu problém rozprávať sa so spolupracovníkmi a oni v ňom, tak ako mnohí iní, rýchlo rozpoznali toho, kto sa snaží rozumieť ich vlastným životom, presvedčeniam, pravdám, nádejam a smerovaniu.

O tejto jeho črte hovorila aj Jiřina Šiklová. Prišiel za nimi do miestnej krčmy v dedine, kde mala chalupu a za chvíľu sa bavil s prítomnými, kládol im otázky a dostával odpovede. Stal sa ich priateľom. Jíři Hanzelka zasa svedčí o tom, ako ho na Bard college počúvalo okolo 500 ľudí rôznych národností so zatajeným dychom, podobne ako ho počúvali malé spriatelené spoločenstva. Pretože hovoril o tom, čo máme my všetci ľudia spoločné: utváranie charakteru, jeho citového náboja, ktorým sa vzťahuje k individuálnemu ľudskému životu, utváranie vlastnej ľudskej skutočnosti. Myslím, že toto je rys Šimečkovej povahy, ktorý okolo neho vytváral čosi pobné svätožiare, hovorí J. Hanzelka. (s. 80, Veľké a malé dejiny).

My, ktorí sme ho poznali sme vnímali jeho charizmu, takú nevšednú u intelektuála, ktorá sa prejavovala hlavne v jeho schopnosti nadviazať kontakt s takmer každým človekom.. V centre jeho pozornosti bol individuálny ľudský život, nadobudol presvedčenie, že dejinnosť sa utvára nie v parlamentoch, sieňach a veľkých stretnutiach, ale v životoch individuálnych ľudí. Tam sa utvárajú aj hodnoty života, posúvajú jeho medze. Na morbiditu normalizačných začiatkov, previerok a vyhadzovania ľudí z práce,vrátane manželiek, znemožňovanie štúdia detí napísal aj list na ÚV KSS, kde ho prevzal ešte Dubček na jeseň 1968. (po novembri 1989 bol list zverejnený). Nikto si nemôže myslieť, že sa obete normalizácie nebránili. Aj Husák musel nakoniec prepustiť svoju sekretárku, ktorej muž bol vyhodený zo strany (Lidové noviny, január 2016)

O živote Milana Šimečku z tohto obdobia vieme hlavne z jeho korešpondencie, najmä s Vilémom Prečanom, ktoré vydal v knihe Die sieben Jahre von Prag. Listy sú vôbec zvláštnou formou svedectva o rokoch 1970-1989. Listy sa stali pre túto komunitu osobitným žánrom nezávislej tvorby, relevantným prostriedkom na sebavyjadrenie, formou kontemplácie a filozofovania, dokonca ako povedal D. Tatarka, znamenali “aj pozdvihnutie ducha, čosi ako krásny, povznášajúci spev.“ Smutným vyvrcholením boli listy z väzenia. Najznámejšie sú práve Havlove a Šimečkove. Listy mali, podobne ako celý disent, dvojaký charakter: reflexívny a obranný. Predsa len sa mu nezdalo správne, aby vzdelaní ľudia boli podobne ako on vyvrhnutí na okraj spoločnosti a nemohli realizovať svoje schopnosti, márnili svoje životy. Napísal list Colotkovi, ktorý ho aj prijal, to ale bol jediný efekt. Obranný list však bol napísaný. Colotka potom šíril v kuloároch, že Šimečka si sťažoval hlavne na to, že musí skoro vstávať, pretože pracovná doba začínala o šiestej. V tejto dobe začal Milan Šimečka z čiste sebazáchovného inštinktu písať.

V Čechách a najmä v Prahe bolo zbavených publikačnej možnosti oveľa viac ľudí ako na Slovensku, s iným zázemím a históriou. Aktívni profesionálni spisovatelia začali svoje hotové diela vydávať sami. Tak ako prvá vznikla Edice Petlice, ktorú založil Ludvík Vaculík, aby mal ako vydať svoju hotovú knihu a knihy svojich priateľov a známych. Začali písať fejtóny, ako žáner, ktorý skvele vystihoval dobu, do tejto aktivity sa zapojil aj Milan Šimečka. Fejtóny boli vydávané v ročenkách a bolo to, vlastne je doteraz, dobré a vtipné čítanie.

Pre Milana Šimečku a jeho duševné zdravie mala skupina ľudí, ktorí naďalej písali, reflektovali život spoločnosti a svoje vlastné životy a vydávali túto tvorbu pod vlastným menom, význam ako zjavenie. Jeho život znova nadobudol podstatu svojho zmyslu. Na chleba si chodil zarobiť na stavbu a dušu živil tvorivou činnosťou. Hlavne sa zbavil beznádejnosti a depresie. Hľadal formu pre svoje sebavyjadrenie, nadviazal na svoju analytickú publicitiku zo šesťdesiatych rokov a naplno využil úplnú slobodu vyjadrovania. Výsledkom bola kniha Obnovenie poriadku. Vyšla v roku 1978 v spomínanej edícii Petlice v češtine a získala Cenu roka, ktorú L. Vaculík vypísal. (Seifertová cena) V nasledujúcom roku, vyšla v Indexe, exilovom vydavateľstve v Kolíne n/Rýnom. Kniha je brilantnou analýzou procesu normalizácie, nielen ako súboru sociálnych a politických procesov, ale aj procesov, ktoré prebiehajú v normalizujúcej osobnosti. Celý proces depersonalizácie, celý Kafkov Jozef K je tu pred očami čitateľa vytváraný, zároveň i proces ako sa tomu ubrániť. Esejistický štýl obsahuje teoretické analýzy, aj skutočnosť aj živého človeka, ktorému sa táto skutočnosť deje. Je to kniha písaná v prvej osobe so zreteľnou osobnou angažovanosťou a zodpovednosťou vo vlastnom živote, so spytovaním svedomia a trápením sa nad tým, že predurčuje nielen osud svoj, ale aj celej rodiny. Smerovanie k osobnej integrite je podložené vedomím, že ani pre vlastné deti nemôže urobiť človek viac ako to, že si uchová česť a svedomie, aj keď sa tieto eventuálne nedostanú k oficiálnemu vzdelaniu. Ako sa možno dozvedieť v Svetelných znameniach syna Milana (Martina), mal pravdu. Nebol to život ľahký, veľmi skoro začali perzekúcie Štátnou bezpečnosťou, ktorá považovala túto činnosť za podvratnú, nebezpečnú a veľmi skoro hrozila paragrafmi.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa zatýkalo v Čechách v súvislosti s voľbami v roku 1971 a u nás asi z federálnej solidarity zatkli v roku 1972 manželov Kalinových. Predmetom obžaloby bolo oné podvracanie republiky tým, že vo svojom byte púšťali pesničky Karla Kryla, a to aj návštevám. Jednou z nich bol aj Milan Šimečka s manželkou, preto si pokladal za povinnosť sedieť pri ich pojednávaní v súdnej sieni, na čo bolo treba nemalú odvahu. Vzápätí bol vypočúvaný a odvtedy ostro sledovaný. Do tejto samizdatovej aktivity prizval aj Miroslava Kusého, s ktorým sa stretávali a po roku 1976 stále častejšie. V tom roku, v októbri, navštívil M. Kusého Vladimír Mlynář s manželkou a uskutočnilo sa stretnutie niekoľkých odvážlivcov na čele s Milanom Šimečkom a zaujímavá beseda o situácii. Bratislava prestávala byť izolovaná. Keď M. Kusý podpísal Chartu 77, vytvorili v Bratislave základ disidentskej spoločnosti, ktorú vyhľadali vždy tí, ktorí sa dostali do nepriazne režimu. Spolu s J. Strinkom, ktorý sa napriek vypočúvaniu a zastrašovaniu s nimi stretával na pravidelných šachoch, Jozefom Jablonickým boli v centre perzekúcie, zažili množstvo (okolo 10) domových prehliadok, zaistení na 24, alebo 48 hodín, neskôr i dlhších väznení.

Milan Šimečka ťažko niesol, že odborného miesta na Katedre anglickej literatúry zbavili aj jeho manželku Evu. Napriek mnohým pokusom ju nenechali pracovať na žiadnom kvalifikovanom mieste. Pani Šimečková dostala zo stresu ťažkú cukrovku, prechádzala depresiami, pretože jej práca vysokoškolskej učiteľky angličtiny, vedeckej pracovníčky a prekladateľky bola podstatnou časťou jej identity, ale na rozhodovanie sa svojho manžela o jeho angažovanej tvorivej činnosti nikdy netlačila, pretože vedela, že je to jeho existenciálna činnosť. Rukojemníkmi sa stali aj obidvaja synovia. Kým starší Peter sa ešte dostal na gymnázium a z neho na Strojnícku fakultu TU, mladší Milan spadol naplno do perzekučnej mašinérie. Nedovolili mu študovať na žiadnom gymnáziu ani strednej škole, musel nastúpiť do učilišťa Slovnaftu, kde sa vyučil v odbore potrubár a nakoniec mohol zmaturovať. V roku 1977 bol Peter v prvom ročníku vysokej školy. Keď zúrila propagandistická akcia proti Charte 77, zavolal si dekan fakulty Milana Šimečku ako otca a varoval ho, že, keď podpíše, jeho syn bude na hodinu zo školy vyhodený. Nepodpísal. To bola jediná daň rodine. Celý čas sa zúčastňoval aktivít chartistov, prispieval do periodík, podielal sa na príprave dokumentov.

Od roku 1978 sa začala schádzať skupina, prevažne chartistov, Kvartál, do ktorej bol Milan prirodzene prizvaný už od prvého stretnutia u Václava Havla. Keď Havla zatvorili, snažil sa vlastnou aktivitou udržať toto spoločenstvo tým, že opakovane ho pozýval na chatu svojich svokrovcov do Brna. Toto spoločenstvo začalo vydávať Obsah. Písal články, dával rozhovory, po Obnovení poriadku, ktoré bolo preložené do mnohých jazykov, sa stal európsky známou osobnosťou, ako môžeme vidieť v jeho bibliografii. V tomto období bolo viacero uväznených z prostredia Charty a celkove bola depresívna atmosféra, čo vždy bola pre Milana voda na mlyn. Vytvoril spoločný projekt reflektovania skutočnosti s M. Kusým, zorganizoval týždenné čítanie jednej kapitoly vždy jedného autora a za rok napísali dvojknihu, ktorá dostala názov Veľký brat a Veľká sestra. V roku 1980 vyšla ako samizdat. V Toronte vyšla pod názvom Európska skúsenosť s reálnym socializmom (1984) zásluhou M. Kvetku (DS). Šimečkova časť knihy sa volá Ztrátaskutečnosti.

Nie je preto náhoda, že bol v máji 1981 uväznený spolu s takmer tridsiatimi ďalšími v kauze tzv. mikrobus. Na hranici s Nemeckom bol colníkmi zadržaný mikrobus, ktorý prevážal literatúru, ktorú vydávali exilové vydavateľstva (Listy, Proměny), knihy a nejakú rozmnožovaciu techniku, čo vtedy boli väčšinou písacie stroje, blany a farby do xeroxov a pod. Štb využila túto skutočnosť na zadržanie viacerých disidentov a pripravovala proces. Najskôr to bola sprisahanecká skupina Ruml a spol, pozdejšie Šiklová a spol. To mu trochu odľahlo, pretože Šiklovú aspoň poznal, kdežto s Rumlom sa zoznámil až keď ich prepúšťali z väznice (viď Kruhová obrana, str. 215) , posledná úvaha O smutku a radosti z dějin) o väzení zostal vyše roka, najskôr v Bratislave, odkiaľ rodina nedostávala žiadnu korešpondenciu, až do októbra, kedy prišiel list č. 17, čo vieme kvôli tomu, že si ich čísloval. Zvyšok času strávil, potom v Ruzyni. Stále to bola vyšetrovacia väzba, súd sa nikdy nekonal.

O prežívaní väzenia svedčia jeho Listy z väzenia. V roku 1999 sa ich podarilo vydať v podobe, v akej sa zachovali. Predtým boli vydané Dopisy o povaze skutečnosti, datované 1982, pretože vtedy boli napísané vo väzení a vydané v roku 1984 v Petlic, kde tiež vydal jeho syn Milan komentovaný výber z listov z väzenia pod názvom Světelná znamění.

Ešte pred uväznením začal písať Šimečka úvahu o knihe G. Orwela 1984, fascinovaný skutočnosť, že tento rok sa blíži a on sa ho možno dožije, kdežto Orwel je dávno mŕtvy. Táto stať pod názvom „Môj súdruh Winston Smith“ bola v prvých dňoch a týždňoch roku 1984 uverejnená v najprestížnejších svetových novinách, vrátane New York Times. Tak sa stal Šimečka svetovým autorom.

Po prepustení z väzenia skončil s manuálnym zamestnaním, oznámil patričným orgánom, že sa bude živiť písaním, čo mu nemohli zakázať, ako ani nemohli zabrániť tomu, že mu zo zahraničia chodili honoráre z oficiálnych vydavateľstiev. Vrátil sa tiež ale s podlomeným zdravím. Oči mu napadol šedý aj zelený zákal, podstúpil niekoľko operácií a nikdy už poriadne nevidel. Známy je citát jeho ošetrujúceho lekára z väzenia: “Veľké písmená vidíte a malé vám netreba.” Milan Šimečka bol veľký estét, nikdy si nesťažoval na telesné ťažkosti, preto aj jeho postihnutie srdca a ciev zostalo diskrétne skryté.

Osemdesiate roky naplnil tvorivou aktivitou, ktorá by stačila priemernému človeku aj na dva životy. Okrem toho, že písal, snažil sa ešte aktívnejšie stretávať s ľuďmi a rozprávať sa s nimi. Viac si vážil čas ľudského života, organizoval aj oslavy narodenín, či Silvestra ako stretnutia o niečom, buď bola daná téma diskusie, alebo rovno uložené pripraviť si písomné príspevky. Bol majstrom v kladení otázok. Bez toho, žeby mal psychologické vzdelanie, robil na začiatku každého stretnutia   stretnutia robil to , čo sa v skupinovej práci dnes nazýva komunita: Postupne láskavo každého vyzval, aby odpovedal na otázky, napríklad: Kde si si prvýkrát uvedomila krásu demokracie, čo ťa v poslednom čase potešilo? Boli to krásne rozhovory a vytvárali spojenia, komunitu. Záležalo nám na sebe. Mali sme sa radi, boli sme si blízki. Milan Šimečka bol dôležitým katalyzátorom týchto procesov. 

Kruhová obrana bola jeho ďalšou knihou, písal ju v roku 1984 ako Záznamy z roku 1984. Je to súbor „meditatívnych fejtónov“ ako boli označené a sú nesené vlastnou skúsenosťou, ktorá nahliada iné skúseností a obzerá ich naplnenie, potešenie a radosť, prebleskovanie šťastia, hľadanie a nachádzanie zmyslu ako otvorený proces ľudského života. Základným zistením šimečkových textov je neustále potvrdzovanie skúseností, že „veľká dejinnosť“ reálneho socializmu je v príkrom rozpore „ s malou dejinnosťou“ ľudských životov.Autentickosť vlastného života kladie na váhu ako posledný dôkaz falošnosti „veľkých dejín“. Samozrejme, že je z toho nešťastný, považuje reálny socializmus za umŕtvené zastavené dejiny, bezčasie a hľadá ako prepojiť veľké a malé dejiny tak, aby spôsobili oživenie dejinného pohybu. 

V Kruhovej obrane môžeme odčítať aké hodnoty Šimečka vyznával, o čom premýšľal, čomu veril, čo ho tešilo a čo hnevalo. Celú jeho etiku a časť jeho estetiky života. S úľubou obzerá svet malých dejín človeka, ktorý sa v ňom zariadil pekne, poctivo a zmysluplne, akurát, že narazí na mantinely systému, ktorý pomáha udržovať s jeho klamstvami, predstieraním a celým jeho „akoby“. Nikto už neverí, každý vie, že ideológia a pravda sú dve rôzne veci a ľudia s istotou nepovedia ani že dve a dve sú štyri, ako im to niekto nepotvrdí pečiatkou. Kde je tu vnútorná identita, zmysel akého života to ľudia žijú? K bytostnej potrebe identifikácie so svojou individuálnou skutočnosťou sa približuje v esejách z mnohých uhlov. „Najviac sa však vzďaľujeme od tých, ktorí si myslia, že majú pod palcom jedine pravú objektívnu skutočnosť a snažia sa nás do nej napchať, trebárs aj násilím. Snažia sa nás vyhnať z našej skutočnosti a podsunúť nám inú (40, 191). Za motto Kruhovej obrany môžeme považovať citát: “Bezostyšné násilie ma priviedlo k tomu, že som sa zariadil na obranu vlastnej skutočnosti. Je to pokus o minimálne ľudské právo. Nevnucujem svoju skutočnosť iným, ale dbám, aby moje kruhy zostali neporušené.Vpúšťam dovnútra len dobré knihy, mierne a rozumné slová, veselé reči kamarátov, šepkanie, atď. Znie úplne smiešne, že práve o tom,vediem spor so štátom“. (192)

Samozrejme, že má starosť aj o transcendentálne presahovanie individuálnych životov a osudy spoločenstva. Viac ho však trápi ľudské šťastie, ktoré plynie zo stavu duše a zo zloženia jej atómov, ktoré ovplyvňuje to, ako si bude počínať v čase života mu vymeranom. Je istým duchovným autoportrétom autora, už zrelého, múdreho a stále hľadajúceho.

Eseje, ktoré písal pre rôzne zborníky, k rôznym príležitostiam, alebo len tak z vnútornej potreby sa nám podarilo editovať v roku 2003vyšli pod názvom Společenství strachu. Názov je odvodený od prvej eseje, ktorá je sprevádzaná Šimečkovým komentárom o jej napísaní v roku 1978, ktorý bol, ako sme už spomínali, dosť depresívnou dobou. Prebiehala vlna perzekúcií za Chartu 77, domových prehliadok, propagandistických kampaní. Stačí sa pozrieť do novín z tohto obdobia. Eseje dokumentujú náladu, tematizáciu problémov, ktorými spoločenstvo žilo a hľadanie riešení každodenných, alebo aj závažných existenciálnych problémov iba tak mimochodom, trebárs v recenzii na knihu Jána Vladislava Malé morality (1984) „Nakládat s vlastním životem smysluplně a k osobní spokojenosti je práce, ve které politické režimy ani zvlášť nepomohou, ani neuškodí“. Život človeku nepokazí režim, ale prevažne on sám, ťažisková téma, ako si najlepšie zariadiť život, aby bola spokojná celá bytosť, nielen telo, aj duša. S rozkošou cituje J. Vladislava: “Kariéru jsme neudělali. Ale místo toho máme něco jiného: vědomí, že jsme nemohli jednat jinak, když jsme chtěli zustat sami sebou. ...to co bylo zkaženo nebyl přece život, nanejvýš kariéra, uznání, co muže být v životě člověka důležité, ale rozhodně není s životem totožné (str. 153 doslovu).

Uniknúť zo spoločenstva strachu sa dalo viacerými spôsobmi, napríklad emigráciou, únikom do súkromia, prispôsobením, čo bola iluzórna cesta. Strach o stratu získaných výhod bol trvalo prítomný. Najmenej schodnou i najzriedkavejšou bola cesta života v pravde, ktorá si vyžadovala statočnosť, odvahu, bola hlavne víťazstvom nad sebou samým. “Každý totiž veľmi dobre vedel, aké sú ceny na tom trhu s ľudskou dôstojnosťou.“ Nájdeme tu reflexiu vzťahov, ktoré sa rozpadávali a krivili pod ťarchou dobových tlakov a ľudskej slabosti. Niektoré eseje majú čiste ľudský charakter.

Reflektuje pomalý, ale badateľný pohyb v Sovietskom zväze, eseje majú aj výrazný politický charakter. Teší sa z každého náznaku oteplenia, posunu k pravde, tolerancii a ľudskosti. Hodina náděje, Jak se vrátit do Európy, Jiná civilizace? sú briskné politologické úvahy nadčasového charakteru. Aj keď reaguje na konkrétny podnet (Kunderova Tragédie střední Evropy), jeho úvahy volajú k zodpovednosti, k pravdivej reflexii skutočnosti, pričom sa ukáže, že socializmus bol nikdy neuskutočnený utopistický projekt. 

Myšlienka oscilácie človeka medzi malými a veľkými dejinami je súčasťou viacerých esejí. Známou sa stala esej Balada o rovnováze (1983), kde s vtipom a šarmom konfrontuje absurditu veľkých vojnových plánov s obyčajným ľudským životom v krajinách Východu a Západu. Na každej strane umiestnili jednej rodiny na balkóne raketu, ktoré na seba mieria. No a rodiny sa akosi spriatelili. Aj jeho povestný optimizmus pramenil z povahy skutočnosti. Keď aj žijeme vo veľkých dejinách, netrčíme v nich až po krk, a preto ani v minimalizovaných podmienkach by sme sa nemali vzdať svojich „malých dejín“ v prospech „dejinnej veľkohubosti. Nepodkupné svedomie a kritický intelekt, ako povedal Ivan Kadlečík, sú dvomi hlavnými nástrojmi tvorby M. Šimečku.

Konec nehybnosti je kniha, v ktorej glosuje mesiac po mesiaci dianie v spoločnosti v roku 1988, končí januárom 1989, v tom roku aj kniha v samizdate vyšla. Bolo pre neho už jasné, že veľké dejiny sa dali na pochod. V januári 1989 vyšlo Několik vět a podpisovalo ich viac ľudí, ako len uzavretý kruh disidentov. Palachov týždeň prebehol s masovými manifestáciami, síce aj so zatýkaním, vrátane Havla, ale všetko bolo lepšie ako nehybnosť. Marí totiž šance ešte pred ich zrodom. Nemá, paradoxne, veľa optimizmu, pretože má svoje skúsenosti s veľkými dejinami.  Novembrovú revolúciu prijal síce so zadosťučinením, ale veľmi zdržanlivo. Vedel príliš veľa o ľuďoch, revolúciach, veľkých i malých dejinách. Zúčastnil sa aktívne práce vedenia Verejnosti proti násiliu. Bol pozývaný na konferencie, summity, dôležité stretnutia predstaviteľov politickej teórie, i praxe. Václav Havel si ho pozval za poradcu pre zahraničnú politiku, neskôr mal prevziať Prezidentskú kanceláriu, ktorá sa budovala.

Videl, že doba, ktorá prichádza, odkrýva v ľuďoch nie tie najkrajšie stránky. Posledné stretnutie spisovateľov, účastníkov Kvartálu, rozšírené o bývalých emigrantov (Kohout, Liehm), ktorého sa zúčastnil ho utvrdilo v jeho úzkostí.  Miesto tvorivého nadšenia boli témou rozhovorov vznikajúce vydavateľstvá, edície, peniaze. Rolu optimistického apoštola, ktorú celé roky disentu niesol, nenaplnil. Bol rozladený, cítil sa oklamaný, sklamaný, smutný. Milan Uhde, budúci minister a premiér, býval jeho pesimistickým oponentom, ale nie už tentokrát. Však aj jeho budúcnosť dosvedčila, že vykročil do akcie, do politiky, do ktorej sa Milanovi Šimečkovi ani trochu nechcelo. Nemal ambície robiť kariéru. Veľmi si vážil práve ľudskú blízkosť, zaujatosť myšlienkami, ktoré zažil v spoločnostiach disidentov: „takto vznikajú lidské chumly plné přívětivosti a zajímavých myšlenek. V nich rozdílné ideové postoje lidi spíše spojují, než rozdělují, protože zřetelně ukazují na nadřazenost lidské spřízněnosti nad velkodějinnou zařazeností. Spřízněný lidský postoj zústavá nedefinován, je však snadno a rychle rozpoznán, třebárs podle očí, stisku ruk, podle úsměvu a nejvíce pak podle činu v ohrožení ( 1981, 40, 156).

Ako poradca V. Havla v Prahe zomrel 24. 9. 1990.