Pavel Matejovič: Koniec utópie?

publikované v denníku Pravda 15.3.2015

„Celý svoj život žijem s vedomím, že tento systém je založený na lži, a napriek tomu sa neubránim ustrnutiu, keď započujem niektoré skryté pravdy,“ napísal 17. marca 1988 v jednej zo svojich úvah spisovateľ a filozof Milan Šimečka. O rok neskôr systém padol a len niekoľko mesiacov po jeho páde Šimečka zomrel, 6. marca by sa bol dožil 85 rokov.

Šimečka bol jedným zo symbolov odporu proti normalizačnému režimu, ktorý ho za jeho názory nemilosrdne prenasledoval. Bol sledovaný, šikanovaný a odpočúvaný Štátnou bezpečnosťou a v 80. rokoch bol aj obvinený z trestného činu podvracania republiky za odhalenie zásielky exilovej literatúry (akcia bola Štátnou bezpečnosťou označená ako „francúzsky kamión"). V rokoch 1981 a 1982 bol trinásť mesiacov väznený v Bratislave a Prahe-Ruzyni. Už v roku 1970 však musel opustiť pôsobisko pedagóga na Vysokej škole múzických umení a zároveň boli jeho texty komunistickou mocou zakázané.

Po vynútenom odchode z vysokej školy sa musel živiť manuálnou prácou ako vodič, stavebný robotník a bagrista. Bol však Šimečka len kritikom komunistického režimu?
O posledných dňoch nehybnosti

V prácach Obnovenie poriadku (1978) a Kruhová obrana (1985) prostredníctvom úvah a esejí demaskuje mocenské stratégie normalizačného režimu a odkrýva jeho totalitnú povahu. Oproti jeho monštruóznosti stavia individuálne osudy ľudí, ich „malé dejiny". Osobný pohľad, kde sa verejné prelína s intímnym, dominuje najmä v knihe Konec nehybnosti (1988), kde autor prostredníctvom denníkovej formy komentuje politickú situáciu krátko pred novembrom 1989.

Kniha je dobovým svedectvom nielen o postupnom rozklade totalitného režimu pod vplyvom gorbačovovskej perestrojky, ale ukazuje tiež na politickú neživotnosť veľkých ideologických konceptov. Šimečka patrí k autorom, ktorí najprecíznejšie opísali posledné dni režimu krátko pred jeho pádom, ktorého charakteristickým znakom bola nehybnosť a strnulosť. S neskrývaným údivom sledoval udalosti v gorbačovovskom Sovietskom zväze, napríklad, keď v roku 1988 začal na pokračovanie v ruskom časopise Novyj mir vychádzať Orwellov román 1984 (u nás bol až do novembra 1989 zakázaný).

V máji 1988 v Konci nehybnosti napísal: „Ještě před takovými pěti lety bych asi spadl ze židle, kdybych v sovětském tisku objevil pár drobných slov o Pasternakovi nebo kdybych uviděl v azbuce vytištěné tvrzení, že Stalin byl psychopat s maniakalním puzením vyvražďovat své okolí. A přesto jsem v pondělí po večeři nevěril vlastním očím, když jsem na patnácté stránce uviděl výtvarně magický letopočet 1984 a nad ním azbukou ‚Džordž Orwell'." Šimečkova citlivosť pre drobné a zdanlivo bezvýznamné maličkosti, či pohľad na veľké dejiny optikou každodennosti, posúva jeho tvorbu k tradícii čapkovského fejtonistického písania. Na Slovensku je táto línia reprezentovaná aj tvorbou disidentského spisovateľa Ivana Kadlečíka.
Dejiny založené na lžiach a brutalite

Osobitné postavenie majú v jeho tvorbe Listy z väzenia, ktoré napísal počas internácie v rokoch 1981 – 1982. Ich hlavnou témou je vyrovnávanie sa s pocitom sociálnej marginalizácie a ostrakizácie a kultivovanie eticko-humanistických momentov (empatia, priateľstvo, láska). Súčasťou listov je aj filozofická esej Dopisy o povaze skutečnosti, ktorá myšlienkovo čerpá z tradícií reformného marxizmu 60. rokov (Karel Kosík: Dialektika konkrétního), filozofického undergroundu (Egon Bondy, Josef Šafařík), ako aj ekologicko-fenomenologického uvažovania (Jan Patočka, Václav Bělohradský). Šimečkove Listy z väzenia môžeme teda čítať aj ako „náčrt" k vývojovému románu, v ktorom sa spája životná skúsenosť z väzenského pobytu s imaginárnymi predstavami.

V tomto zmysle sa Šimečkove úvahy približujú k Bondyho modelu „nesubstančnej ontológie", ktorá sa nachádza mimo materializmu a idealizmu a zbavuje sa všetkých myšlienkových bariér, ktoré vytvárajú veľké filozofické systémy. Potreba uchovania si vlastnej skutočnosti sa tak stáva jednou z alternatív, ako dôstojne a slobodne prežiť vlastný život, a z tejto pozície odmietnuť rôzne podoby mocenského nátlaku: „Jsem přesvědčen, že lidé téměř vždy utvářeli svoje víry a představy pod takovým či jiným typem psychického nátlaku. Materialismus a idealismus se snažil zavléct svého soupeře vždy na hřiště, kde byli domácí ve výhodě (...) Dnes vlastně ze všech těchto sporů zůstala jen konfúzní zauzlenina."

Šimečkove úvahy tak majú zároveň aj univerzálnejší rámec a týkajú sa celocivilizačných procesov, ktoré sú utvárané konfliktmi, napríklad medzi politickým pragmatizmom a technokratizmom a ekologickým myslením, alebo konfliktom medzi veľkými a malými dejinami. Šimečka si stále kladie otázku, nakoľko môže človek ako indivíduum vzdorovať neosobným historickým konštruktom, ich fatálnej neodvratnosti. Aj preto nedôveruje politickému establišmentu, čo bol vlastne aj charakteristický znak českého disentu a undergroundu (Václav Havel tento odpor formuloval v 70. rokoch v eseji Moc bezmocných).

Preto politický establišment a jeho inštitúcie Šimečka spája s neosobnosťou veľkých dejín, ktoré sú založené na lžiach a brutalite, „která je všude kolem a která se omlouvá falešným zájmem velkých dějin, nad projevy státníků, ve kterých není nic lidského, nad jednáními, konferencemi, dialogy a žvanírnami profesionálních diplomatů, o kterých je předem jisté, že nikam nepovedou, nad přehlídkami válečných strojů, o kterých si zřejmě myslíme, že jsou určeny k zabíjení jiných a ne nás samých, nad počínáním despotů, kteří jsou zřejmě šílení, ale nikdo je nemůže zastavit, nad žranicemi, které se konají v sousedství hladu, nad tím, že tisíce lidí padnou uštvány zlovolnými a odcizenými institucemi a neštěkne po nich ani pes, nad tím, že vám nikdo nedá práci a nutí vás zoufat si nad svou zbytečností, prostě nad vším, nač jsme si už zvykli". Takto pregnantne to v roku 1984 Šimečka vyjadril vo svojej eseji pod názvom O umdenken, ktorú zaradil do Kruhovej obrany.
Hlúposť dôverčivých

V centre Šimečkových filozofických úvah sa ocitá práve emancipovaný subjekt, ktorý svojou životnou praxou demaskuje umelosť a neživotnosť takejto neosobnej moci, reprezentovanej tak ideologicky rigidným marxizmom, ako aj moderným civilizačným technokratizmom.

Šimečka písal svoje texty tak v českom, ako aj slovenskom jazyku, nemožno ho teda vnímať mimo československého kultúrneho kontextu. Narodil sa v Novom Bohumíne, filozofickú fakultu absolvoval v Brne, no od roku 1954 trvalo pôsobil na Slovensku, kde si aj založil rodinu. Tu možno nájsť aj pôvod autorovho jazykového bilingvizmu.

Jednou z hlavných tém Šimečkovho uvažovania boli utópie, prípadne ich rôzne podoby, tejto téme sa už venoval v 60. rokoch 20. storočia (Sociálne utópie a utopisti a Kríza utopizmu. O kontinuite a vyústení utopických názorov). K tejto téme sa potom vracal vo svojej tvorbe aj v 80. rokoch, napríklad v doslove k Orwellovmu románu 1984, ktorý nazval Náš soudruh Winston Smith. Šimečka patril k znalcom celého Orwellovho diela, jeho tvorbou sa zaoberal už od polovice 60. rokov. Čítanie Orwella spojil s vlastným životným osudom, podobne ako hlavný hrdina Orwellovho románu aj on najskôr pracoval v štruktúrach moci, aby sa nakoniec sám stal politicky prenasledovaným.

Šimečku na Orwellovom texte okrem iného zaujal proces postupnej premeny politického systému na oligarchicky organizovanú totalitnú spoločnosť, čo sa neudialo na základe nejakého premysleného postupu, ale v dôsledku každodenného zápasu o udržanie moci, „ve kterém byly postupně všechy původní plány opuštěny a zrazeny. Tyto společnosti jsou produktem pragmatického sebeurčení. Ti nahoře se jen postupně učili vládnout technikami, jaké poznáme z Oceánie, zpočátku možná ani nevěřili, že se jim bude tak dařit. Vydatně jim ovšem pomohla hloupost těch, kteří jim důvěřive odevzdali do rukou veškerou moc."
Vagón na vedľajšej koľaji

O utópiách Šimečka písal aj v 80. rokoch, v orwellovskom roku 1984 zverejnil v samizdate zaujímavú esej pod názvom Svět s utopiemi nebo bez nich?, ktorá nie je síce až taká známa, no pre pochopenie Šimečkovho uvažovania má kľúčový význam. Text ukazuje, že Šimečka je predovšetkým filozoficky spätý s myšlienkovým odkazom 60. rokov.

V istých intelektuálnych kruhoch prevláda názor, že 60. roky boli v Československu veľkým omylom, pretože vtedajšia intelektuálna a politická elita sa snažila reformovať systém, ktorý bol vo svojej podstate nereformovateľný (tzv. socializmus s ľudskou tvárou). Nakoniec samotný vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 len dokazuje, že to bola naivná predstava, ktorá sa musela zákonite skončiť fiaskom. V takýchto úvahách sa však zabúda na fakt, že 60. roky neboli len o (ne)reformova­teľnosti socializmu v bývalom Československu, v západnej Európe bolo toto decénium pre zmenu spojené s otázkami o reformovateľnosti kapitalizmu (študentské revolty s účasťou ľavicovo orientovaných intelektuálnych e­lít).

Práve v tomto prostredí vznikali zaujímavé diskusie, ktoré prekračovali rámec verejnej angažovanosti intelektuálov na týchto procesoch, ale týkali sa celocivilizačných problémov, s ktorými sme konfrontovaní aj dnes. Základnou témou dobových diskusií bola snaha o hľadanie alternatív – na strane jednej to bola skúsenosť so stalinským terorom prvej polovice 50. rokov, na strane druhej s konzumnými ideálmi jednorozmerného človeka.

Aj Šimečka si vo svojej eseji kladie podobné otázky. Okrem toho mal už za sebou skúsenosť s komunistickou utópiou, ktorej normalizačnú podobu prirovnáva k páchnucemu železničnému vagónu stojacemu na vedľajšej koľaji.
Čo s utópiou blahobytu?

Napriek všetkým historickým sklamaniam a radikálnej kritike utopického vedomia, utópiu ako takú Šimečka ani v 80. rokoch neodmietol. Tvrdí, že bez utópie by nebola možná ľudská existencia, respektíve jej transcendencia, súčasťou ľudského údelu je totiž aj bremeno utrpenia: „Dějiny bez utopií by jistě byly méně tragické. Odešla by však s nimi i tragika lidského údělu, jak ji třeba tlumočí evropskému člověku řecké bájesloví a křesťanská legenda (...) Svět bez utopie by byl svět bez sociální naděje, byl by to jen svět smíření s daným stavem a se zprofanovanými hesly politické každodennosti."

O tragickom pocite života, ktorý je v európskom myslení univerzálne prítomný, píše krátko pred vypuknutím 1. svetovej vojny španielsky spisovateľ a filozof Miguel de Unamuno. V 60. rokoch rozvíja úvahy na túto tému aj literárny kritik Milan Hamada a môžeme ju napríklad identifikovať aj v Rúfusovej poézii (napríklad báseň Ľudstvo zo zbierky Až dozrieme vydanej v roku 1956, keď začala byť civilizácia konfrontovaná s hrozbou jadrovej apokalypsy).

Šimečku však nezaujímajú len utópie ako také, ale aj ich možná budúca podoba. Na základe historických skúseností sa totiž často menia na antiutópiu, čiernu utópiu alebo dystópiu, ktorá je práve témou Orwellovho románu 1984. Na pozadí jeho uvažovania takéto obavy zaznievajú, veď už sama predstava, „až se lidstvo po tisíci letech rozhodne opustit svou zničenou planetu", je desivá.

Takáto apokalyptická vízia sa však nemusí naplniť, alternatívu Šimečka nachádza v ekologicky orientovanej utópii: „Už dnes pozorujeme, že se s velkou životaschopností prosazuje utopie, která se snaží zachránit pro lidstvo čistý vzduch, čistou vodu, lesy, moře a všechno, co ještě zbylo z přírody, kterou lidé obětovali pro realizaci jiné utopie, utopie blahobytu. Tato utopie se může prosadit jen tehdy, když se z onoho blahobytu něco obětuje, a to je ta pravá nepřirozená žádost, opravdu důstojná pro člověka."

Takýto scenár je však pre súčasnú civilizáciu oveľa väčším bremenom, než sa svojho času Šimečka domnieval.

Dnes skôr stojíme pred otázkou, či pokračovaním utópie blahobytu bude práve ním spomenutá schopnosť priniesť obeť, alebo nejaká orwellovská antiutópia. Čítanie Orwellovho románu 1984 dnes začína byť opäť aktuálne, a to nie je dobrý signál. Dnes však na Slovensku chýbajú osobnosti Šimečkovho formátu, ktoré by nám ponúkli aktuálne čítanie tejto dystópie.

 

Pavel Matejovič (1963)

Pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV a na Trnavskej univerzite. Venuje sa slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia, v časopisoch a dennej tlači zverejňuje štúdie a články. Je autorom štyroch monografií, vlani mu vo vydavateľstve Kalligram vyšla práca o spisovateľovi Vladimírovi Mináčovi.